We are searching data for your request:
Upon completion, a link will appear to access the found materials.
Kedysi sa dvaja umelci, spojení priateľskými pocitmi a blízkosťou skupiny „World of Art“, Leon Bakst a Valentin Serov, ktorí si v noci užívali výhľad na parížske ulice, sa rozhodli ísť do kaviarne. V najvzdialenejšom rohu sedela žena, ktorej portrét Bakst nestratil obrúsku. Bola to Anna Kid, manželka zakladateľa sveta umenia Alexandra Benoisa. Svet je malý ... Platí to najmä o Paríži tých rokov, ktoré priťahovali tvorivú elitu z iných krajín vrátane Ruska.
Obrázok, prenesený z obrúsku na plátno, nepozoroval kritikov, bohužiaľ, nie vždy uspokojujúci. "Neznesiteľná vec!", Vystrelil pri pohľade na plátno slávny umelecký znalec Vladimir Stasov. Zdá sa, že na obrázku nie je nič šokujúce: viac ako tradičná téma nudeného cudzinca, impresionistický štýl písania. Keby vedľa ženy sedelo niekoľko zábavných mužov, plátno by mohlo byť ako dielo Toulouse-Lautreca a ďalších impresionistov. Bakst však nielen zachytáva to, čo videl, ale snaží sa ho aj transformovať.
Hlavným motívom plátna je dynamika obrysov prostredia a samotnej ženskej postavy, ktorá sa dosiahla úspešným umiestnením rytmu bielych a modrých rovín, okrajov obrusu a zvlneného odevu dámy v spodnej časti obrázku. Potom tento pohyb zamrzne, akoby narazil na neviditeľnú bariéru. Ruky cudzinca, jej tvár a klobúk, ktorých disproporcia nás núti pripomínať kvetné puky, sú už na rovnakej línii.
Umelec používa aj farebnú hru, ktorá je postavená na strihu vlasov dámy a pomarančov, čo sa stalo tak, ako to bolo, na vrchol serovského realistického prístupu v jeho knihe „Dievča s broskyňami“. Bakst opúšťa ženskú tvár, akoby bola nedokončená, čo mu umožnilo zdôrazniť tajomstvo, nehmotnosť tejto dámy, susediacu so zmyselnou krásou, ktorá môže dosiahnuť zvrátenosť.
Aivazovský západ slnka
